Nedovolená svojpomoc a trestnoprávne následky

Nedovolená svojpomoc môže okrem zodpovednosti za škodu spôsobenú konaním v rozpore so zákonom naplniť aj skutkové podstaty niektorých trestných činov ako napr. Poškodzovanie cudzej veci podľa § 245 Trestného zákona alebo Porušovanie domovej slobody podľa § 194 Trestného zákona. Podľa nálezu Ústavného súdu Českej republiky z 29.4.2014, sp. zn. I ÚS 3113/13 však v takýchto prípadoch môže byť relevantnou obranou páchateľa skutočnosť, že nedovolenou svojpomocou sa sledoval legitímny cieľ súladný s právom.

PRÁVNA ÚPRAVA SVOJPOMOCI

Inštitút svojpomoci je zakotvený v Občianskom zákonníku, konkrétne v § 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak hrozí neoprávnený zásah do práva bezprostredne, môže ten, kto je takto ohrozený, primeraným spôsobom zásah sám odvrátiť. Predpoklady oprávneného použitia svojpomoci sú teda nasledovné: a) bezprostredne hroziaci neoprávnený zásah do subjektívneho práva, b) odvrátenie zásahu priamo ohrozeným účastníkom, c) primeraný spôsob odvrátenia zásahu.

Častým príkladom nedovolenej svojpomoci je vysťahovanie nájomcu prenajímateľom po skončení nájomného vzťahu. Hoci sa možno ojedinele stretnúť so súdnymi rozhodnutiami, ktoré svojpomocné vypratanie nehnuteľnosti považujú za súladné s právom (napr. NS ČR, sp. zn. 28 Cdo 2940/2005), vo všeobecnosti je takéto konanie prenajímateľa súdmi hodnotené ako protiprávne (NS ČR, sp. zn. 22 Cdo 1853/2000 alebo sp. zn. 25 Cdo 365/2006).

Problematickým býva práve hrozba takého bezprostredného zásahu do práv prenajímateľa, ktorý by mu prakticky znemožňoval použiť k realizácií svojho práva štandardný postup formou domáhania sa ochrany u príslušných orgánov a namiesto toho by ho oprávňoval riešiť vzniknutú situáciu svojpomocne. Prípad nevypratania nehnuteľnosti po skončení nájmu totiž všeobecne nie je vnímaný ako prípad bezprostrednej hrozby.

Keďže všetky predpoklady zákonného použitia svojpomoci musia byť splnené kumulatívne, absencia atribútu bezprostrednosti potom automaticky spôsobuje, že ide o nedovolenú svojpomoc. A to napriek tomu, že všetky ostatné predpoklady použitia svojpomoci sú naplnené. Prenajímateľ má totiž po skončení nájomného vzťahu právo svoju nehnuteľnosť opätovne užívať a nájomca jej nevyprataním do tohto práva neoprávnene zasahuje. Problematickým nie je ani dodržanie primeranosti odvrátenia zásahu, keďže vyprataním nehnuteľnosti za prítomnosti notára a uložením nájomcových vecí do úschovy by sa v zásade mal úspešne eliminovať vznik škody na nájomcových veciach presahujúci škodu hroziacu prenajímateľovi.

Kým však v rovine občianskeho práva je splnenie týchto ostatných predpokladov oprávneného použitia svojpomoci v podstate irelevantné, a v prípade nedovolenej svojpomoci bude prenajímateľ vždy povinný nájomcovi nahradiť škodu, ak túto pri svojom zásahu spôsobí; podľa záverov ÚS ČR (I ÚS 3113/13) môže byť z hľadiska trestnoprávnej zodpovednosti splnenie predpokladu odvracania neoprávneného zásahu do subjektívneho práva, a teda sledovanie legitímneho cieľa, relevantnou obranou páchateľa, i keď ide inak o nedovolenú svojpomoc.

LEGITÍMNY CIEĽ NEDOVOLENEJ SVOJPOMOCI

V citovanom rozhodnutí ÚS ČR uviedol, že „ak osoba použije nedovolenú svojpomoc, avšak aspoň sleduje legitímny cieľ súladný s právom, postupuje síce protiprávne, avšak jej konanie je spravidla stále podstatne menej spoločensky škodlivé, než tej osoby, ktorá protiprávne jednak postupuje, avšak je protiprávny aj stav, ktorý sa snaží nastoliť. Preto pokiaľ obvinený argumentuje, že ako vlastník nehnuteľnosti mal z hľadiska občianskeho práva hmotného na vypratanie nehnuteľnosti nárok a táto skutočnosť nie je v trestnom konaní vyvrátená, nemožno takúto obhajobu bez ďalšieho označiť ako nemajúcu akýkoľvek význam. Na jednej strane nie je možné akceptovať, aby účel svätil prostriedky, a teda nedovolenú svojpomoc právne aprobovať, na druhej strane však trestnoprávny postih nie je jediný nástroj v celom právnom poriadku, ktorým možno dať toto neaprobovanie najavo.“.

V odôvodnení ÚS ČR apeloval na zásadu trestného práva ultimo ratio, v zmysle ktorej musia byť prostriedky trestného práva používané len vtedy, ak použitie iných právnych prostriedkov neprichádza do úvahy, sú už vyčerpané, alebo sú zjavne neúčinné alebo nevhodné. Použitie trestnoprávnych postupu bez toho, aby boli vyčerpané najmä súkromnoprávne prostriedky, prípadne správne sankcie, ak sú dostupné, by bolo v rozpore so zásadou trestnej represie, ktorá vyžaduje, aby štát uplatňoval prostriedky trestného práva len zdržanlivo, t.j. len v prípadoch, kedy ostatné právne prostriedky nie sú efektívne. V prípade českého Trestního zákoníka č. 40/2009 Sb. je pritom zásada trestnej represie vyjadrená priamo v § 12 ods. 2, podľa ktorého trestní odpovědnost pachatele a trestněprávní důsledky s ní spojené lze uplatňovat jen v případech společensky škodlivých, ve kterých nepostačuje uplatnění odpovědnosti podle jiného právního předpisu.

V nadväznosti na uvedené potom ÚS ČR, na rozdiel od všeobecných súdov, považoval za relevantnú obranu páchateľa, že mal právny nárok na vypratanie nehnuteľnosti a svojho nároku by sa v občianskoprávnom konaní bol býval úspešne domohol. A hoci táto skutočnosť sama o sebe apriori nevylučuje spáchanie trestného činu porušovania domovej slobody, ide podľa ÚS ČR o skutočnosť právne relevantnú, ktorá indikuje, že je nutnosť trestného postihu s ohľadom na zásadu trestnej represie starostlivo uvážiť a zdôvodniť a že ide o skutočnosť, ktorá by v spojení s ďalšími okolnosťami prípadu mohla svedčiť o absencii trestnosti činu podľa hľadísk vyjadrených v § 12 ods. 2 Trestního zákoníka.

ÚS ČR však taktiež zdôraznil, že každý takýto prípad je potrebné posudzovať prísne individuálne, a brať do úvahy napríklad či prenajímateľ nájomcov predtým vyzval na vysťahovanie, poskytol im na tento účel dostatočnú lehotu, chovanie nájomcov voči prenajímateľovi, či vysťahovanie nebolo pre nájomcov obzvlášť obtiažne a pod. V konkrétnom prerokúvanom prípade boli pritom mnohé okolnosti jednoznačne v prospech páchateľa, kým chovanie poškodenej ÚS ČR označil za priečiace sa základným princípom fungovania rodiny a za rozporné s dobrými mravmi (išlo o rodinný konflikt, kde otec pôvodne umožnil svojej dcére počas niekoľkých rokov bez nároku na nájomné užívať časť svojho domu, pričom po vzniku nezhôd dcéru opakovane márne vyzýval, aby sa z domu vysťahovala). ÚS ČR mal za to, že všetky okolnosti prípadu nasvedčovali tomu, že vyslovenie viny nad páchateľom je protikladné k celkovému morálnemu a spravodlivému rozmeru veci.

APLIKÁCIA V PODMIENKACH SR

Hoci slovenský Trestný zákon č. 300/2005 Z.z. neobsahuje explicitné všeobecné vyjadrenie zásady trestnej represie tak ako je to v prípade českého Trestního zákoníku, zásada ultima ratio sa ako interpretačné pravidlo používa aj v podmienkach SR a vo viacerých rozhodnutiach sa k tejto zásade prihlásil už aj ÚS SR (napr. nález ÚS SR I.ÚS 316/2011 alebo I.ÚS 402/2008).

Treba však poznamenať, že v podmienkach SR sa možno stretnúť aj s opačnými názormi, podľa ktorých ultima ratio neobstojí, pretože „princíp ultima ratio je chápaný ako princíp obmedzujúci zákonodarcu v použití trestnoprávneho riešenia protiprávnych konaní vo vzťahu k ostatnej deliktuálnej úprave inkorporovanej v predpisoch občianskoprávnych a podobne“ (rozhodnutie NS SR 5 Tdo 24/11).

Okrem toho, § 10 ods. 2 Trestného zákona vo vzťahu k prečinu obsahuje výnimku z formálneho chápania trestného činu, keď určuje, že nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná.

V prípadoch oboch trestných činov, naplnenie skutkovej podstaty ktorých prichádza pri nedovolenej svojpomoci asi najčastejšie do úvahy (porušovania domovej slobody, poškodzovanie cudzej veci), ide pritom v rozsahu základnej skutkovej podstaty o prečin.

Vyššie uvedené závery ÚS ČR pri posudzovaní trestnosti nedovolenej svojpomoci sú teda aplikovateľné aj v podmienkach SR a kombinácia legitímneho cieľa a ďalších okolností svedčiacich v prospech absencie protispoločenskej závažnosti určitého konania, inak formálne napĺňajúceho znaky skutkovej podstaty trestného činu, môže vyústiť do záveru o jeho beztrestnosti.

ZÁVER

Splnenie predpokladov svojpomoci, ako výnimky zo všeobecnej konštrukcie ochrany subjektívnych práv, ktorá je založená na jednoznačnej a takmer bezvýnimočnej priorizácii štátnej moci, je posudzovaná prísne, a často vyúsťuje do kvalifikovania svojpomoci ako nedovolenej. Nedovolená svojpomoc pritom okrem súkromnoprávnych zodpovednostných následkov so sebou nesie aj riziko naplnenia znakov skutkovej podstaty niektorého trestného činu.

V prípade posudzovania trestnosti nedovolenej svojpomoci je pritom relevantnou skutočnosťou svedčiacou v potenciálnu beztrestnosť takéhoto konania to, že sa nedovolenou svojpomocou sledoval legitímny cieľ. Legitímny cieľ v podobe ochrany subjektívneho páchateľovho práva tak predstavuje základ pre aplikáciu materiálneho korektívu pri posudzovaní trestnosti takéhoto konania.

Treba však zdôrazniť, že hoci v citovanom náleze ÚS ČR vyslovil určitý zovšeobecňujúci záver o legitímnom ciele nedovolenej svojpomoci ako možnom materiálnom korektíve trestnosti určitého konania, sama o sebe je takáto okolnosť pre záver o absencii trestnosti nepostačujúca. K posúdeniu nedovolenej svojpomoci ako nezakladajúcej trestnú zodpovednosť možno dospieť len v spojení s komplexným posúdením ďalších okolností, ktoré jednoznačne indikujú, že aplikácia prostriedkov trestného práva by bola vzhľadom na nízku škodlivosť konania nespravodlivá.